Bodky z kocky
Každý správny človek, a zvlášť ak je decko, má doma dvojaké kocky. Jedny - z ktorých sa stavajú hrady, zámky, veľryby a iné pamätihodnosti a druhé - s ktorými sa hrá Človeče nehnevaj sa.
Videli ste už niekedy čo robia kocky keď pri nich nikto nie je? Tak raz pri nich buďte keď pri nich nie ste a uvidíte: trénujú. Kocky bez bodiek sa šplhajú jedna na druhú a chcú postaviť čo najvyššiu vežu. Lebo vedia, že každý chlapec by z nich chcel postaviť čo najvyššiu vežu, ale ony sa vždy zosypú a veľmi ich to mrzí.
Kocky s bodkami, teda človečenehnevajsové, sa zase stále hádžu. Lebo ak si myslíte, že to je len tak hodiť kockou a padne číslo, tak sa mýlite. Čo keby vám padla napríklad sedmička, alebo nič? Čo potom? A práve to si musí človečenehnevajsová kocka natrénovať, aby sa nič, alebo niečo iné nestalo. Takto spolu často trénovali aj kamarátky, žltá a zelená človečenehnevajsová kocka. Raz tiež hovorí žltá kocka zelenej:
"Vieš čo, nebuďme tu len tak pohodené a poďme sa hádzať."
A tak si zelená kocka zobrala zeleného panáčika, žltá kocka žltého a začali hrať. Zelený panáčik sa potešil, lebo sa cítil ako vojak a myslel si, že správny vojak má stále pochodovať. Preto vždy nedočkavo čakal, aké číslo padne na zelenej kocke, a hneď rázne vykročil:
"Ľavá, dva, ľavá, dva..."
Najhoršie bolo, keď padla jednotka, lebo to sa mu veľmi zle pochodovalo. Žltý sa potešil tiež, lebo to bol panáčik tanečník a stále chcel tancovať. Najradšej mal valčík, a preto sa tešil na šestku:
"Raz, dva, tri, raz, dva, tri..."
Najradšej by vtedy bol zeleného panáčika vyzval do tanca, ale ten sa práve najviac mračil, lebo vedel, že bude musieť dobre zapochodovať, aby žltého dobehol.
A tak pochodovali a tancovali a ako áno, ako nie, žltý panáčik vyhral. Potešil sa, zelený mu zablahoželal a bolo. Lenže žltej kocke stúpla sláva do kocky.
"Pch! Keď chcem, vždy vyhrám. Ja vždy hodím šestku, alebo päťku. Prinajhoršom štvorku. Také čísla ako jednotka, dvojka, alebo trojka ani nepotrebujem."
Keď to počuli jedna bodka, dve bodky a tri bodky, náramne sa urazili.
"Tak ona nás nepotrebuje! A čo my nie sme čísla?" rozhorčila sa trojka.
"Veru sme čísla a ešte aké!" pritakávala dvojka.
"Viete čo, poďme my z nej preč," navrhovala jednotka.
"Nebuďte malé" snažila sa zachrániť situáciu šestka, ktorá mala najviac bodiek, a preto bola najrozumnejšia, "veď ju to prejde."
"Kým to milú kocku prejde, my už prejdeme kus cesty," nedala sa jednotka.
"Viete čo, dvojbodka a trojbodka - urobme si my vlastnú šestku a bude. Človeče nehnevaj sa sa hrá na celom svete a o šestky je vždy záujem."
Ako povedali, tak aj urobili. Veď ich bolo akurát.
Onedlho išli žltá a zelená kocka znovu trénovať. Žltá sa hodí - a nič. Hodí sa ešte raz - znovu nič. Žltá kocka hneď pochopila, čo spravila. Od hanby sa na všetkých troch stenách bez bodiek tak začervenala, že navždy zostala žltočervená. Rýchlo sa skryla a doteraz čaká, či sa jej nevráti jedna bodka, dve bodky a tri bodky.