Nový začiatok
Raz som potreboval v zime prejsť medzi dvomi chatami na strednom Slovensku. (To len aby bolo jasné, že to nebolo v Himalájach ani v Alpách.) Počasie bolo mizerné, snežilo, hmla, viditeľnosť na pár krokov, a tak som sa rozhodol skrátiť si cestu. Vybral som sa krížom cez naozaj malý lesík. Keď som už po pár minútach zistil, že blúdim, tak som sa na tom celkom dobre zabával. Po pol hodine som už zúril. A potom som už prestal vnímať čas. Vnímal som iba záveje ako som sa do nich zabáral stále viac a viac. A zdali sa mi stále hlbšie a hlbšie. Vnímal som sneh, ktorý som mal všade. Nachádzal som svoje stopy. Bolo mi jasné, že som už prešiel trasu niekoľkokrát dlhšiu ako z jedného okraja lesa na druhý. Už ani neviem, akým zázrakom som doslova vypadol na cestu, ktorou som pôvodne ohrdol. A pokorne som po nej pokračoval.
Všetko toto mi napadá, keď ku koncu augusta stretávam stále viac ľudí, väčšinou okolo 15 rokov, ktorí majú hrôzu v očiach pri zmienke o začiatku septembra. Občas sa im ani nečudujem. Pre nich je totiž školský rok ako pre mňa môj lesík. Netušia, ktorým smerom majú ísť, netušia, prečo týmto smerom áno a prečo iným nie. Desať mesiacov sa brodia z jedného záveja do druhého, nikto im neprezradil cieľ ich cesty a sami si ho nevedia nájsť. A tak len čakajú, že nakoniec predsa len nájdu okraj – koniec školského roku.
Ako vždy v septembri, ste na začiatku, tak ich tentoraz nenechajte vstúpiť do hmly. Spýtajte sa ich, čo očakávajú, čo by sa chceli naučiť. Povedzte im vaše očakávania a vaše ciele. Rozprávajte sa o cestách, ktorými to môžete spoločne dosiahnuť. Každý z nás bez ohľadu na to, či má 15 alebo 60 rokov, potrebuje vedieť, kam ide a prečo tam ide. Vtedy je cesta oveľa ľahšia.